Blíži sa tretia svetová vojna – presne podľa plánu Ak je konečným cieľom masívne vyľudňovanie, potom je správna cesta pokračujúca podpora Ukrajiny Vojenské konflikty nie sú výsledkom náhody. Ide o zámerné plánovanie. Je poučné pozrieť sa na to, čo sa stalo s Ukrajinou v roku 2014 okolo prevratu podporovaného vládou USA a jej západnými spojencami. Po víťazstve Viktora Janukovyča v prezidentských voľbách v roku 2010 Rada (ukrajinský parlament) odhlasovala vypustenie ašpirácií na členstvo v NATO zo stratégie národnej bezpečnosti. Možno práve preto bol Janukovyč protiústavne zosadený. Moskva, ktorá videla chaos na Majdane a obávala sa dôsledkov, sa v marci 2014 rozhodla znovu začleniť Krym, aby tam zabezpečila svoje vojenské prostriedky a ochránila etnické ruské obyvateľstvo pred hnevom Kyjeva. Konalo sa referendum a miestni obyvatelia drvivou väčšinou hlasovali za pripojenie k Ruskej federácii. Expert na zahraničnú politiku Dominick Sansone, ktorý písal pre amerického konzervatívca, poznamenal: „Presun na Krym prišiel ako odpoveď na zabezpečenie kľúčových ruských námorných záujmov v teplovodnom prístave v Sevastopole. Súbežné povstania na Donbase boli navyše reakciou na situáciu v Kyjeve... Oficiálnym stanoviskom Kremľa následne bolo, že títo etnicky ruskí občania by nemali byť nútení žiť pod vládou nelegitímnej povstaleckej skupiny, ktorá sa nezákonne dostala k moci zvrhnutím riadne zvolenej vlády“. „Pokiaľ ide o Ukrajinu,“ napísal John Mearsheimer z Chicagskej univerzity, uznávaný americký politológ a odborník na medzinárodné vzťahy: „Je veľmi dôležité pochopiť, že až do roku 2014 sme si nepredstavovali rozšírenie NATO a E.U. expanziu ako politiku, ktorá bola zameraná na zadržiavanie Ruska. Pred 22. februárom 2014 nikto vážne nemyslel, že Rusko je hrozbou. Stalo sa to, že vypukla táto veľká kríza a my sme museli pripísať vinu, a samozrejme sme sa nikdy nehodlali obviňovať. Chceli sme obviniť Rusov, a tak sme si vymysleli tento príbeh, že Rusko má vo východnej Európe sklon k agresii. Zdôvodnenie vytvorenia NATO bolo, že to bude obranná aliancia na zastavenie invázie bývalého Sovietskeho zväzu do západnej Európy. Keď sa však Sovietsky zväz v roku 1991 zrútil, ak by jeho tvrdenia boli pravdivé, bola by táto organizácia rozložená a jej údajný účel je teraz sporný. Namiesto toho od polovice 90. rokov po sebe nasledujúce administratívy USA pravidelne presadzovali rozšírenie NATO vo východnej Európe. Česká republika, Maďarsko a Poľsko vstúpili do bloku v marci 1999. O päť rokov neskôr sa pridali aj Bulharsko, Rumunsko, Lotyšsko, Litva a Estónsko. Potom počas summitu v Bukurešti v apríli 2008 NATO zvažovalo prijatie Gruzínska a Ukrajiny, o ktorých Rusi tvrdili, že by predstavovali „priamu hrozbu“ pre ich národnú bezpečnosť. Moskva to, samozrejme, rozumne považovala za zradu sľubu americkej vlády a jej spojencov o páde Berlínskeho múru, že NATO nikdy nepostúpi „ani palec na východ“. V tomto kontexte je súčasná kríza na Ukrajine predovšetkým výsledkom pokusu vlády USA vtiahnuť inú východoeurópsku krajinu rozhodne na svoju obežnú dráhu a obrannú štruktúru prostredníctvom členstva/partnerstva v NATO a vyslovene protimoskovskej asociačnej dohody k EÚ. Ukrajina je teraz „blízkym partnerom“ NATO, ktoré hlási, že poskytuje „bezprecedentnú úroveň“ vojenskej podpory svojej vláde. Členské štáty NATO doteraz poskytli Ukrajine vojenské vybavenie v hodnote miliárd dolárov a eur. Posielajú zbrane, muníciu a mnoho druhov ľahkej a ťažkej vojenskej techniky vrátane protitankových a protivzdušných systémov, húfnic a bezpilotných lietadiel. „Od roku 2014,“ uvádza sa na oficiálnej webovej stránke NATO: „NATO pomohlo reformovať ukrajinské ozbrojené sily a obranné inštitúcie vrátane vybavenia a finančnej podpory. Spojenci tiež poskytli výcvik pre desaťtisíce ukrajinských vojakov a ukrajinské sily tiež rozvíjali svoje schopnosti účasťou na cvičeniach a operáciách NATO. Za prezidenta Vladimira Zelenského prijal Kyjev sériu zákonov zameraných na „derusifikáciu“. V dôsledku toho boli ruské knihy a dokonca aj ruská hudba zakázané a v krajine sa môžu vydávať iba knihy v ukrajinčine alebo „domorodých jazykoch Európskej únie“. Zelensky je pomocníkom Svetového ekonomického fóra (WEF) Klausa Schwaba, organizácie stojacej za „Veľkým resetom“. Podľa Leona Kushnera, spisovateľa, ktorého vychovali ľudia, ktorí prežili holokaust z Ukrajiny: „Od roku 2014 to oligarchovia riadia mafiánskym štýlom a vtedajšieho herca Zelenského si vybrali za svoju prezidentskú bábku. Klaus Schwab z WEF sa chválil tým, že pomohol zvoliť jeho a jeho ekvivalentnú kanadskú bábku Trudeaua. Takmer každý bohatý a slávny hráč bol na Ukrajine. A vrátil sa s ešte väčšími peniazmi. Od Billa Gatesa po Joea Bidena, od Georga Sorosa po Clintonovcov. Všetci vedia, že Ukrajina je otvorená pre podnikanie. Je zvláštne, že celková podpora Austrálie pre ukrajinskú vládu sa teraz vyšplhala na 790 miliónov AU (520 miliónov USD). Ide o najväčší príspevok nečlenského štátu NATO a väčšiu podporu, ako ponúkajú niektorí z 32 členov bloku. Bidenova administratíva v USA už poslala Ukrajine stovky miliárd dolárov na vojenskú pomoc. Ak je cieľom zabrániť krviprelievaniu, dobre, takto to nejde. Ak, ako niektorí špekulujú, existuje oligarchický plán masívnej ľudskej depopulácie, potom sú vykonštruované vojny ideálnym spôsobom, ako to dosiahnuť. Už sa to stalo. V prvej svetovej vojne zahynulo 21,5 milióna, z toho 13 miliónov boli civilisti. Civilné úmrtia boli z veľkej časti spôsobené hladom, vystavením, chorobami, vojenskými stretnutiami a masakrami. V druhej svetovej vojne zahynulo 40-50 miliónov, čo je najviac zo všetkých vojen. V súčasnosti sme svedkami pokročilých štádií práve tohto, keďže USA a ich spojenci v NATO dlhé roky manévrovali k svetovej vojne s Ruskom. Kričia, že ide o ochranu „slobody a demokracie“, keď vydierajú bohatstvo vnímanej obete aj agresora. Musíme sa zobudiť na túto apokalyptickú taktiku západných oligarchov a odolať všetkému ich úsiliu vnútiť nám svoje deštruktívne ciele. Autor: Augusto Zimmermann, profesor a vedúci práva na Sheridan Institute of Higher Education v Austrálii, prezident WALTA – Združenie právnej teórie a bývalý komisár pre reformu práva v Západnej Austrálii