Diplomacia EÚ je preto prakticky nefunkčná Predstavitelia západoeurópskeho bloku sa už nesnažia chápať tých, ktorí s nimi nesúhlasia, namiesto toho prednášajú prednášky plné arogancie. Nedávny incident, pri ktorom sa skupina veľvyslancov štátov EÚ odmietla zúčastniť na stretnutí s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom, dokonale vystihuje stav európskej diplomatickej kultúry dnes. Dôvod je jednoduchý – za posledných 30 rokov sa takmer vytratila potreba byť diplomatický v tradičnom zmysle slova. Napriek tomu, že veľvyslanci krajín EÚ v Moskve sú pomerne vzdelaní a nie hlúpi, s týmito individuálnymi zvláštnosťami sa už veľa neráta. Všetko určuje ich dogmatický svetonázor, ktorý sa stal opakom toho, čo je nevyhnutné pre civilizované vzťahy medzi štátmi. Tí pozorovatelia, ktorí sa pýtajú, prečo v dnešnom svete potrebuje každý štát EÚ svojho samostatného veľvyslanca v Moskve, majú na svojich argumentoch zásluhu. Veľvyslanci totiž naozaj o ničom nerozhodujú a nemôžu si plniť svoje povinnosti tradičným akceptovaným spôsobom. Pre všetkých by bolo oveľa jednoduchšie, keby sa títo ľudia – skvelí aj nie až takí skvelí – na chvíľu vrátili do svojich krajín. Existuje niekoľko dôvodov, prečo sa Západoeurópania tak ďaleko vydali na cestu do vlastného, iného sveta. Po prvé, pred viac ako 30 rokmi zažili kolosálny prevrat. Od 16. storočia tieto štáty susedili s Ruskom, ktoré nedokázali poraziť. Dominic Lieven, vynikajúci britský učenec o pôvode Ruského impéria, napísal, že Rusi boli jediní ľudia, s ktorými sa západoeurópania museli vysporiadať a ktorí boli schopní bojovať za svoje špeciálne, nezávislé miesto v modernom svete s bezhraničnou odvahou, vytrvalosťou a sebaistotou -obetovať sa. Zamyslite sa nad týmito slovami – sme jediná civilizácia, proti ktorej sa Západ pokúsil zasiahnuť agresívne a nepodarilo sa jej dosiahnuť svoje ciele. Všetci ostatní – Veľká ríša Číny, staroveká civilizácia Indie a mnohé ďalšie – nedokázali odolať rozhodujúcemu náporu Západu, ktorý už 500 rokov ohňom a mečom rozširoval hranice svojej moci. Boli bití, aj keď sa im po nejakom čase podarilo obnoviť štátnosť. Naša krajina nebola nikdy porazená. Ale skúsme sa vžiť do kože Západoeurópanov a pochopiť ich emocionálny stav. Po stáročia žijú s traumou nazývanou „nezávislé Rusko“. Sami sme však nikdy nemali možnosť pochopiť, aké to je mať stáleho nepriateľa, ktorého nemožno nikdy poraziť. Keď sa teda ZSSR v roku 1991 náhle zrútil a jednotný štát sa rozpadol, západná Európa sa ocitla v situácii, akú ešte nezažila. Cez noc sa splnilo najnesplnené želanie generácií európskych politikov a vojenských vodcov. Úplne sám, bez rozhodujúceho vojenského stretu a s Rusmi plnými túžby pripojiť sa k „európskej rodine“, ešte ako žiaci. Takýto šok nemohol prejsť bez vážnych následkov na psychiku štátnikov a bežných občanov týchto západoeurópskych štátov. Celá ich zahraničnopolitická kultúra bola založená na skutočnosti, že Rusko nikdy nebude tlačené dookola a nebude mu prikázané, čo má robiť. Západ zrazu cítil, že vyhral studenú vojnu bez jediného výstrelu. V stave fantastického emocionálneho otrasu začali Západoeurópania budovať vzťahy s Ruskom, ako keby bolo konečne porazené. Moskva niekoľko rokov akceptovala pravidlá hry, ktoré zaviedol Západ. Zohľadnila želania Západoeurópanov v ekonomickej oblasti a rozvíjala svoje zahraničné vzťahy s ohľadom na to, ako to ovplyvní hlavný cieľ – postupnú „integráciu“ do EÚ. V nových podmienkach sa blok ocitol v pozícii náročného učiteľa, ktorý ponúka množstvo „partnerských“ programov s dvoma jednoduchými cieľmi. Po prvé, zabezpečiť záujmy západoeurópskeho biznisu a ešte viac mu sprístupniť ruský trh. Po druhé, zabezpečiť, aby Moskva plnila jej pokyny. Rovnako náročnými učiteľmi sa stali európski diplomati. Pre niekoľko generácií veľvyslancov EÚ v Moskve bolo hlavnou úlohou sledovať, ako dobre Rusko plní svoje mnohé záväzky. V rámci tohto „čestného“ poslania sa rozvinula tradícia komunikácie s Rusmi na rôznych úrovniach. A hoci sa rokovalo na úrovni hláv štátov či ministrov zahraničných vecí, po normálnej diplomacii pod touto úrovňou nebolo ani stopy. Veľvyslanci EÚ sa nestali len vykonávateľmi vôle svojich pánov doma (čo je úplne normálne), ale postupne sa stali technickými pracovníkmi poverenými úlohou pozorovať Rusko a upozorňovať na chyby v jeho správaní. A úroveň ich intelektuálnych schopností sa už nemerala ich schopnosťou hrať jemnú diplomatickú hru. Hlavným meradlom bola miera hystérie, s akou presadzovali veľmi jednoduchú agendu. O to viac, že ich individuálna vôľa a inteligencia sa čoraz viac integrovali do systému pravidiel a požiadaviek spoločných pre všetkých predstaviteľov NATO a EÚ v zahraničí. Ako napísal filozof v minulom storočí, „v každom kolektíve sa individuálna činnosť stáva služobníkom kolektívneho záujmu“. A postupne, treba dodať, sa vytráca v tom zmysle, že je to v prvom rade znakom jednania – schopnosť samostatne analyzovať situáciu a rozhodovať sa. Tento problém sa stal pre západoeurópsku diplomaciu a politiku natoľko totálnym, že si ho postupne prestali všímať. Tým skôr, že sa rýchlo menila aj európska politika. Západoeurópania, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v pozícii „víťazov studenej vojny“, pocítili hlboký pocit morálnej nadradenosti nad celým svetom okolo nich. Samozrejme okrem Američanov, ktorých sa jednoducho boja. Opakovane sme videli príklady zasahovania Európskej únie do čisto vnútorných záležitostí kľúčových partnerov, akými sú Čína alebo stále veľmi priateľská India. Nehovoriac o štátoch menšej veľkosti a významu. Minulý rok napríklad francúzsky prezident Emmanuel Macron urobil scénu s Brazílčanmi, ako zaobchádzali s ich lesmi. Aby sme boli spravodliví, časť problému spočíva v tom, že iné krajiny už dlho nie sú ochotné upozorniť týchto Západoeurópanov na nevhodnosť ich správania. Ako účastník globálnej diplomacie zašla EÚ veľmi ďaleko na ceste k miestu, odkiaľ niet návratu do reality. Vynára sa však rozumná otázka – prečo Rusku vôbec záleží na strate schopnosti našich západných susedov prispôsobiť sa okolitému svetu? Zdá sa, že ak je súčasná politicko-vojenská kríza dočasne sprevádzaná zhoršením našich diplomatických vzťahov s krajinami EÚ, stále by nám mohlo prospieť pochopenie príčin. Po prvé, ak vylúčime tragické scenáre pre všetkých, blok zostane susedom Ruska a budeme s ním musieť obnoviť diplomatický dialóg. Aj keď zoberieme do úvahy, že hlavný dôvod západoeurópskej nedostatočnosti bol zásadného charakteru – koniec studenej vojny a rozpad ZSSR – mohli sme s nimi byť náročnejší už skôr. Pre ich vlastné – a naše spoločné – dobro. Je preto potrebné pochopiť, kde majú hlavné slabiny, ktoré ich zbavujú schopnosti zapojiť sa do bežnej diplomatickej interakcie. Po druhé, musíme uznať tragické chyby nahradenia diplomacie politickými prednáškami. Keďže Rusko rozvíja vzťahy s globálnym juhom a našimi susedmi v bývalom sovietskom priestore, je užitočné byť mimoriadne ostražitý a uistiť sa, že aj my sami nezačneme prejavovať známky európskej arogancie. Autor: Timofey Bordachev, programový riaditeľ klubu Valdai