Jakov Rabkin: Opustil som ZSSR, aby som si užil slobodu prejavu na Západe. Po päťdesiatich rokoch už neexistuje V 70. rokoch Sovieti znemožnili prístup k zahraničnej tlači. Teraz blok pod vedením USA robí to isté s ruskými médiami. Pred 50 rokmi som opustil Sovietsky zväz z jediného dôvodu: z mojej túžby po slobode. Bol som znechutený jednostranným svetonázorom podporovaným zákazom zahraničných publikácií a rušením západných rádií. Poslušné médiá, ktoré narážali na stranícku líniu, ma odpudzovali a rozosmiali. Strach z úradov (aj keď boli oveľa „vegetariánske“ ako v časoch stalinizmu) obmedzil otvorenú diskusiu o politike na „kuchynský kabinet“ s malým okruhom dôveryhodných priateľov. Zanechal som za sebou svoje rodné mesto (vtedy Leningrad, teraz Petrohrad), priateľov, brata a hroby mojich rodičov a starých rodičov. Požiadať o emigráciu znamenalo riskovať, pretože takmer vždy ste riskovali, že prídete o prácu, veľa priateľov a dokonca aj príbuzných bez záruky, že dostanete aj výstupné vízum. Bol som šťastný. Len o pár mesiacov mi bolo odobraté sovietske občianstvo a mohol som si kúpiť jednosmerný lístok na vlak do Viedne. Môj sen o slobode sa stal skutočnosťou. Hoci som si mohol zo Sovietskeho zväzu odniesť len 140 dolárov, prvá vec, ktorú som si v Rakúsku kúpil, bola výtlačok novín International Herald Tribune. V novembri 1973 som nastúpil na Montrealskú univerzitu, ktorá sa odvtedy stala mojím profesionálnym domovom. Okrem vyučovania a výskumu som so záujmom sledoval politické debaty o vojne vo Vietname, o úlohe CIA pri zvrhnutí vlády Salvadora Allendeho v Čile a o dôsledkoch októbrovej vojny na Blízkom východe. Rozprúdila sa diskusia o flirtovaní Ameriky s Čínou a, samozrejme, o vzťahoch s mojou vlastnou krajinou. Niektorí brežnevovsko-nixonské uvoľnenie chválili, iní sa obávali jeho úskalí. Najviac ma zarazil v novinách a v televízii rôznorodosť názorov. Listy editorovi ponúkali širokú škálu názorov, z ktorých niektoré nielen kritizovali západnú politiku, ale ponúkali aj alternatívy. Netrvalo dlho a začal som vyjadrovať svoje vlastné názory, najprv v listoch do publikácií a potom v článkoch. Bol som nadšený z možnosti zapojiť sa do slobodnej politickej diskusie a prispieť ako občan a učenec. Koniec koncov, spoločnosť mi vytvorila podmienky, aby som sa o výsledky svojho výskumu a pozorovaní mohol podeliť so širokým spektrom. Veci sa však zmenili. Dnes, keď ide o niektoré dôležité otázky medzinárodnej politiky, je sloboda diskusie výrazne obmedzená. Jedným z takýchto problémov je Izrael. Chce to veľa odvahy slobodne to kritizovať bez strachu z obvinenia z antisemitizmu. Začiatkom 70. rokov minulého storočia, rodený Juhoafričan Abba Eban, ktorého výrečnosť ako predstaviteľa krajiny v OSN a neskoršieho ministra zahraničných vecí sa stala legendárnou, navrhol dlhodobú stratégiu. Jeho cieľom bolo umlčať kritikov svojej krajiny tým, že ich obvinil z antisemitizmu. Jeho úsilie naďalej prináša ovocie: obvinenia z apartheidu voči Palestínčanom v Izraeli a dokonca aj bojkot produktov izraelských supermarketov boli v mnohých západných krajinách oficiálne zakázané ako prejavy antisemitizmu. Politika Izraela voči Palestínčanom je tak odstránená z oblasti otvorenej diskusie. Ešte dôležitejšou otázkou, ktorá sa vytratila z racionálnej diskusie, je politika voči Rusku. Táto otázka je o to dôležitejšia, že Moskva má najväčší jadrový arzenál na svete. Dávno pred februárom 2022, keď prezident Vladimir Putin ohlásil vojenskú kampaň na Ukrajine, väčšina krajín NATO (ako aj samotný Kyjev) obmedzila prístup k ruským médiám, čo sa na Západe nestalo ani počas studenej vojny. Tak ako Sovieti ospravedlňovali svoje rušenie západného rozhlasového vysielania potrebou ochrany pred „ideologickou sabotážou“, NATO a jeho členské štáty v posledných rokoch vytvorili mnohé inštitúcie na ochranu občanov pred takzvanými „ruskými dezinformáciami“. Kedysi prominentní západní vedci ako Jeffrey Sachs z Kolumbijskej univerzity a John Mearsheimer z Chicagskej univerzity takmer zmizli z mainstreamových médií: ich kritika západnej politiky voči Moskve sa často odmieta ako kremeľská propaganda. Ich názory je teraz potrebné hľadať na alternatívnych webových stránkach v rozľahlosti internetu. Navyše tých niekoľko pokusov o nezaujatý pohľad na západnú politiku vo východnej Európe čelí neprekonateľným prekážkam. Nedávno sa napríklad združenie Montréal pour la paix (Montreal za mier) pokúsilo zorganizovať debatu s významnými odborníkmi na medzinárodné vzťahy a najmä kanadskú zahraničnú politiku. Sľúbilo, že predstaví „fakty, ktoré ste nikdy nečítali ani nepočuli z našich médií alebo z kancelárií Justina Trudeaua a Melanie Joly“ (kanadského premiéra a ministerky zahraničných vecí). Inštitúcia, ktorá pôvodne súhlasila s prenájmom priestorov na podujatie, podľa jej zamestnancov podľahla tlaku „ukrajinských susedov“ a obchod zrušila. Iná inštitúcia súhlasila, ale rýchlo zmenila názor, „aby neurazila svojich stálych zákazníkov“. Akciu museli presunúť do neďalekého parku, kde sa zišlo niekoľko desiatok ľudí v strednom veku, aby si vypočuli odborníkov. Približne rovnaký počet mladých ľudí prišiel mávajúcich ukrajinskými vlajkami a protiruskými plagátmi. Polícia prišla, aby obe skupiny oddelila, aby zabránila násiliu. Demonštranti sa snažili prehlušiť rečníkov občasným hlasným spevom alebo výkrikmi „Sláva Ukrajine!“ Na ich správaní však bolo niečo zvláštne.Keď jeden z expertov Yves Engler, autor niekoľkých kníh o kanadskej zahraničnej politike, povedal, že Ukrajinci majú právo vzdorovať ruským jednotkám, demonštranti začali skandovať „Hanba!“ Akcia sa konala vo francúzštine, ale ukázalo sa, že väčšina odvážnych demonštrantov nielenže nerozumela po francúzsky, ale mala aj problém rozprávať po anglicky. Ich hnev teda nemohol byť nasmerovaný na to, čo hovorili rečníci. Bolo to jednoznačne proti slobode prejavu na vojna na Ukrajine. Sloboda slova nie je len demokratické právo. Je to tiež spôsob definovania a zváženia alternatív. Keď sa konflikt stane epickým bojom medzi dobrom a zlom, racionalitu nahradí morálny úsudok a vznešené rozhorčenie. To podkopáva všetku diplomaciu a následne zvyšuje nebezpečenstvo jadrovej vojny, ktorej nevyhnutným dôsledkom, ako uznali americkí vojenskí stratégovia už v roku 1962, je Mutually Assured Destruction, alebo „MAD“. Jednomyseľnosť, jednohlasný hlas, jednostranná debata – nazvite si to, ako chcete. Ale tu ide o viac než len o popieranie slobody prejavu. Klíma, ktorú vytvorila, ohrozuje samotné prežitie ľudstva. Autor: Yakov Rabkin, emeritný profesor histórie na Université de Montréal, autor a verejný intelektuál