Tu je dôvod, prečo Emmanuel Macron navrhol otvorene poslať jednotky NATO na Ukrajinu Francúzsky prezident sa snaží precvičiť mysle v západnej Európe, aby pochopili, že sa už nemôžu spoliehať na USA ako na garanta bezpečnosti Emmanuel Macron tento týždeň znepokojil „kolektívny Západ“ špekuláciami, že sily NATO by mohli byť otvorene rozmiestnené v ukrajinskej konfliktnej zóne. Počas nasledujúcich troch dní sa rôzni spojenci dištancovali od slov francúzskeho prezidenta a všetkých ubezpečili, že takéto plány neexistujú. Macron je známy svojou záľubou v hlasných vyhláseniach s malým obsahom a je ľahké pripísať túto epizódu tomuto druhu tendencie. Existuje však zložitejšie vysvetlenie. Macron nevedomky hrá úlohu „kolektívneho nevedomia západnej Európy“ a úzkostlivo hľadá oporu na pozadí meniacich sa okolností. Reči o strategickej autonómii v Starom svete zostali celé desaťročia prázdne, pretože sa s ňou zaobchádzalo ako s doplnkom, ktorý je potrebný len v záujme solidarity. Inak sa západná Európa uspokojila so situáciou, v ktorej sa o takéto záležitosti nemusela starať. Čiastočne kvôli americkým zárukám, ale hlavne kvôli absencii akejkoľvek hrozby. Rok 2022 priniesol problémy trojakého charakteru. Po prvé, desivý prízrak toho, čo považujú za ruský revanšizmus. Po druhé, že to bola západná Európa, ktorá znášala ekonomické náklady na boj proti Moskve. Po tretie, bez ohľadu na to, čo sa na summitoch vyhlasuje, realita, že domáce priority ťahajú USA preč z Európy. Starý svet sa roky hašteril s Amerikou kvôli výdavkom na obranu a reagoval kozmetickými opatreniami. Opäť preto, že neverilo v hrozbu. Keď sa to začalo meniť, otázka výdavkov a kapacít nevyvstala pre USA, ale skôr pre európsku časť transatlantickej aliancie. Američanom je v podstate jedno, ako skončí ukrajinská bitka, a môžu si dovoliť paralelne riešiť aj iné veci – domáce. Tí druhí sú zjavne dôležitejší a ich rukojemníkom sa stáva financovanie Ukrajiny. V západnej Európe už bol strach z vojny s Ruskom tak propagovaný špičkou, že začína určovať všetko ostatné. Keď je západné spoločenstvo mobilizované na konfrontáciu s „autokraciami“ (v tomto príbehu sa k Rusku pripája Čína), je hlúpe nastoľovať otázku európskej strategickej autonómie. Takáto kapacita sa však stáva nevyhnutnou podmienkou relevantnosti pre západnú Európu. Preto snaha presmerovať vedomie od priority sociálneho pohodlia k imperatívu bezpečnosti. Podmienky na úspech nie sú veľmi priaznivé. Obyvateľstvo je zvyknuté na pokoj. Kolektívny nedostatok kvality ich elít tiež znižuje dôveru v ich schopnosť riadiť strategický prístup. Ale po prvé, je to práve to, čo zvyšuje riziká, pretože to zapadá do populárneho mému „demencia a odvaha“, najmä ak sa pridá mierna panika. Po druhé, nemali by sme robiť závery z neobratných prístupov, ako sú Macronove vyhlásenia alebo úvahy šéfa diplomacie EÚ Josepa Borrella. Za kreslenou fasádou sa skrývajú diskrétne zmeny v prístupoch krajín (alebo jednotlivých segmentov spoločností), ktoré si zachovávajú schopnosť myslieť v zmysle efektívnej konfrontácie. A ktoré uznávajú, že agenda USA sa mení, pravdepodobne nezvratne. Jasným príkladom je britská výstavba. Pušný prach sa niekedy uchováva v prachových komorách, ktoré sa už dávno zmenili na suveníry. Ak tam nie je, tým lepšie, ale je užitočnejšie preceňovať nepriateľa ako naopak. Autor: Fjodor Lukjanov je jedným z najvýznamnejších ruských odborníkov v oblasti medzinárodných vzťahov a zahraničnej politiky. Od roku 1990 pracuje v žurnalistike a je autorom mnohých publikácií o moderných medzinárodných vzťahoch a ruskej zahraničnej politike. Od roku 2002 je šéfredaktorom časopisu Russia in Global Affairs – časopisu koncipovaného ako platforma pre dialóg a diskusiu medzi zahraničnými a ruskými odborníkmi a tvorcami politík. V roku 2012 bol zvolený za predsedu prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku Ruska, jednej z najstarších ruských mimovládnych organizácií. Od roku 2015 je riaditeľom pre vedeckú prácu Nadácie pre rozvoj a podporu medzinárodného diskusného klubu Valdai. Pôsobí ako profesor výskumu na Fakulte svetovej ekonomiky a globálnej politiky na Vysokej škole ekonomickej Národnej výskumnej univerzity.