Tu je dôvod, prečo nie je z dlhodobého hľadiska zaručená ďalšia existencia Izraela Krajina nie je zvyknutá fungovať bez plnej americkej podpory a pozornosti. Je lepšie začať sa rýchlo učiť Osud Palestíny, domova Svätej zeme hlavných svetových náboženstiev, bol v centre najakútnejších spoločenských a politických procesov nie po stáročia, ale po tisícročia. Ak sa však nevrátime do staroveku, ale zameriame sa len na modernú dobu, zistíme, že palestínska otázka bola v celej svojej zložitosti kvintesenciou medzinárodnej politiky 20. storočia. Pravdepodobne sme dnes svedkami konca tohto v zmysle politiky a toho, čo to prinieslo. Táto paradigma obsahuje najdôležitejšie udalosti minulého storočia, počnúc možno prvou svetovou vojnou, ktorá znamenala začiatok kolapsu európskych impérií a zásadné prekreslenie hraníc. V dôsledku prvej svetovej vojny zvíťazila myšlienka sebaurčenia na celom Blízkom východe, vrátane Palestíny, ktorú rôzne národy považovali za vlasť svojich predkov. Druhá svetová vojna s nočnými morami holokaustu priviedla popredné svetové mocnosti k úvahám o potrebe vytvorenia židovského štátu, ktorého konfigurácia sa stala od začiatku predmetom intenzívneho konfliktu. Išlo o súčasť „studenej vojny“ s jej rozložením sfér vplyvu a následne aj patronátom veľmocí nad rôznymi regionálnymi mocnosťami. Bipolárny svet nepriniesol na Blízky východ pokoj, ozbrojené strety nasledovali jeden po druhom, ale poskytol rámec, ktorý zabránil nekontrolovanému šíreniu medzinárodného sponzorstva. S koncom studenej vojny všetci na chvíľu verili, že zvíťazí pokoj a spravodlivosť, čo viedlo k mierovému procesu korunovanému Nobelovou cenou za mier v roku 1994. Vznik dvoch štátov v Palestíne, vyhlásený OSN v roku 1948, bol ohlasoval ako dosiahnuteľný cieľ a energicky sa usiloval o jeho realizáciu. Čoskoro sa však ukázalo, že elegantne spracovaný plán narážal na historickú a spoločensko-politickú realitu regiónu a prvotný tlak na palestínsku národnú autonómiu sa nerozvinul do plnohodnotného štátu. Nasledovala stagnácia založená na všeobecnom pokrytectve - nikto nezrušil proces, ale nenastal žiadny pokrok. Poslednou veľkou inováciou boli „slobodné demokratické voľby“ uvalené na Izrael a Palestínsku samosprávu v roku 2006. Vtedy Američania verili, že všetky problémy Blízkeho východu sa vyriešia príchodom tamojšej demokracie. Odtiaľ pochádza Hamas v súčasnej podobe – najprv si USA vynútili voľby, ktoré vyhralo Hnutie islamského odporu, a potom sami odmietli uznať výsledky. Následné násilné uchopenie moci Hamasom v Gaze vytvorilo práve tú enklávu, z ktorej bol začiatkom tohto mesiaca napadnutý Izrael. Leitmotívom pestrej storočnej histórie je, že sa to všetko dialo ak nie pod diktátom, tak za aktívnej účasti vonkajších síl. Skladba toho posledného sa menila, no v každej kombinácii udávali tón takíto hráči. Zmena, ktorá teraz nastala, spočíva v tom, že vonkajší hráči sú nútení reagovať na udalosti iniciované regionálnymi silami. Táto reakcia je založená na nahromadených skúsenostiach, ale nefunguje tak, ako predtým. Miera sebaurčenia štátov v regióne (nazvime to presadzovanie národných záujmov, ako ich chápu) je oveľa vyššia ako v minulosti. Medzitým sa veľkým krajinám míňajú nástroje donucovania, ktoré fungovali v dvadsiatom storočí. Príchod amerického prezidenta Joea Bidena do Izraela uprostred násilností by sa dal opísať ako akt politickej odvahy, nebyť podozrenia, že Washington jednoducho plne nedoceňuje naliehavosť situácie. Po hroznej nemocničnej tragédii v Gaze je pochopiteľné, že dochádza k prudkej eskalácii. Predtým si však Spojené štáty pravdepodobne mysleli, že to môžu pretiahnuť. Myšlienkou sa zdá byť podpora Izraela predchádzaním jeho najnebezpečnejším krokom a uistením arabských krajín – najmä v Perzskom zálive –, že stará agenda bude obnovená, keď vášne opadnú. Má tiež zabrániť iránskemu zasahovaniu tým, že dá jasne najavo, že spustí americkú vojenskú účasť, ale ak Teherán prejaví zdržanlivosť, nemožno vylúčiť návrat k rozhovorom o rozmrazení peňazí a vzťahov. Nakoniec si Biden želá zaručiť rozhodnutie o balíku finančnej pomoci pre všetkých svojich hlavných vojenských klientov – Izrael, Ukrajinu a Taiwan – ktoré nedovolí, aby bol jeden z nich zablokovaný jednotlivo. Práve teraz celý delikátny plán visí na vlásku. A problémom nie sú konkrétne politické a diplomatické chyby, ale zásadná neschopnosť riadiť procesy tak, ako sú USA a veľké krajiny všeobecne zvyknuté, v domnienke, že na všetko majú páky. Ide o systémovú zmenu, ktorej dôsledky môžu byť akékoľvek. Prechod od vonkajšej regulácie regiónu k vnútornej rovnováhe je bolestivý a úspech nie je vopred daný. Problémom Izraela teda je, že ohromná mocenská výhoda, na ktorú sa spoliehal trištvrte storočia, už nie je spoľahlivou zárukou jeho existencie. Celková rovnováha v regióne sa nepohne v prospech židovského štátu a pozornosť jeho patróna môžu odvrátiť ďalšie vnútorné a vonkajšie krízy. Medzitým Západný Jeruzalem nemá skúsenosti s uzatváraním dlhodobých dohôd so svojimi susedmi bez toho, aby sa spoliehal na USA. Otázkou teda teraz je, či je čas, aby sa Izraelčania naučili žiť novým spôsobom. Autor: Fjodor Lukjanov je šéfredaktorom časopisu Rusko v globálnych záležitostiach, predsedom prezídia Rady pre zahraničnú a obrannú politiku a riaditeľom výskumu Medzinárodného diskusného klubu Valdai.